Súčasne v súčasne...kam kráča slovenská súčasná „vážna“ hudba?

Expozice nové hudby, Brno, 12. - 16. 13, foto Libor Galia Expozice nové hudby, Brno, 12. - 16. 13foto: Libor Galia

Kamene, kaktusy, radiátory, zvuky ulice či električky, elektronika. Pár nám ničím divne neznejúcich a možno ani nijako obzvlášť záujem nevyvolávajúcich vecí.

Keď si to však pretočíme na druhú a vezmeme si tieto predmety ako hudobné nástroje, či prostriedky ku vzniku hudby, začína nám to podozrivo znieť... O čo ide? Je hudba kaktusu naozaj osviežujúca a ako sa koncentruje na hudbu mydlových bublín za sprievodu preparovaného klavíra? Na tieto i mnohé iné otázky, vám ponúkne podnet ku reštartovaniu svojich doterajších zvukových skúseností tento článok. Že takáto hudba existuje, a že sa nájdu aj „exoti“ na ňu zameraní?

Sú mladí a pred pár rokmi sedeli s vami v tej istej školskej lavici. Avšak teraz o nich viete, že tvoria súčasnú klasickú hudbu. Z vyššie uvedeného úvodu vám vyplývajú aj jedny z možných prostriedkov, objektov ich záujmu v hudbe. Divné? K rekapitulácii kamene, hluk, či šepot sú dôverne známe, ale kde začína a končí hranica zvuku a hudby k počúvaniu?

K vyjasneniu: partia mladých skladateľov píšucich súčasne v súčasne, nemusí tvorbou zodpovedať hudbe len s vyššie opísanými predmetmi. Má k nej však veľmi blízko. Takisto aj dnes sa dá počuť súčasná skladba s klasickým rámcom ako za čias Mozarta, je tam ale zreteľný podpis doby. A práve táto doba je dobou zaujímavých úletov, ktoré často ústia do otázky, do akej miery to ešte hudbou je a či tieto performance, už nepatria do roviny koncepcií, majúcich kontext v šírke umenia, nielen hudby...

Má táto hudba na Slovensku tradíciu?

Kto počúva jazz, folk, metal, rock či pop (aké krásne škatuľky), určite pri hlbšom skúmaní ich pôvodu a syntéz poodhalili, že veľké dianie sa do významnej miery odohrávalo práve v dvadsiatom storočí.

Erupcia hudby, ktorá bola dovtedy nielenže nevídaná, ale najmä nepoznaná sa začala objavovať, a po technickom pokroku aj na nosičoch zaznamenávať, ako nový fenomén a rozmer pre popularitu a rozširovanie.

Inak tomu nebolo ani vo sfére klasickej hudby Beethovena či Mozarta. Ako náhle sa industrializácia a urbanizácia veľkomiest „elektrifikovala“ už to bol len krok ku veľkým objavom.

Skladba francúzskeho skladateľa Edgara Varése Poème électronique, ktorá bola skomponovaná pri príležitosti otvorenia pavilónu Philips, pri svetovej výstave v Bruseli v roku 1958, bola jednou z manifestácií novej doby.

Odtiaľ v centre Paríža vyčíňal harlekýn tzv. skupiny skladateľov Parížska šestka vtedajšku sa javiacimi bizarnými hudobnými nápadmi. Pokiaľ poznáte skladbu z cyklu Gymnopédies Erika Satieho, určite sa vám nostalgicky vybavia nejaké spomienky. Tento novátor je tak znakom nielen nestarnúcej populárnej melódie, ale najmä revolucionárom vtedajších konvencií a uskutočňovateľom svojich vízií. Možno snáď preto sa čas akoby nelogicky zastavuje, hoci sú Gymnopédie tak časovo krátke...

Dvere dekadencie dokorán

Od parížskeho centra však bližšie k Viedni. V roku 1921 vzniká Klavírna suita op. 25, neznámeho samotára a samouka Arnolda Schönberga, neskoršieho obrovského vodcu a propagátora nových myšlienok.

Je táto hudba iná než sonáta Mozarta či Beethovena? Je. To čo ju môže robiť inou je metóda akou je táto skladba tvorená. Dodekafónia nie je nadávka, ale systém výškového usporiadania tónov v skladbe, kde sa regulujú a striktne dodržiavajú rôzne pravidlá. Tie sa týkajú najmä častosti opakovania, návratnosti tónov, výšok, alebo použitia rôznych rébusov.

Ku kameňu úrazu...

Avšak, prečo tento výpočet pri hľadaní odpovede na otázku hudby kaktusu a vôbec ako je to s tým Slovenskom?

Vyšší výpočet bol nevyhnutný pre krátky náhľad do minulosti, tá totiž tvorí nosné východisko súčasných experimentov. S otváraním mysle, prišlo do sféry klasickej hudby aj otváranie sa novým prostriedkom a spôsobom vyjadrovania sa. V tejto sfére sa začínajú objavovať podivíni, ktorí svojimi skladbami a ich estetikou narúčali dovtedajší vývoj. Ich dĺžka ši zvuky boli niečím tak novým, že ľudia sa roztrpčene pohniezďovali na stoličkách v sále, alebo trpko odchádzali z koncertov. Ich hudba bola tak pôsobivá a iná, že z nej sa vychádza aj teraz a prichádzame jej stále na kĺb.

Kým dnes sa táto hudba propaguje ako avantgarda, niečo odlišné a novátorské, síce už tá staršia ale predsa len ona, stále pôsobí panicky pri jej počúvaní a spôsobu, akým je skomponovaná. Často sa jedná o úplne iné východiská než si myslíme, a to čo si o nej myslíme je buď jednou z rovín na jej nazeranie, alebo vtip, ktorý skrýva pointu práve v dĺžke a jej vplyvu na myseľ človeka.

Melodická smyčka neustále sa opakujúca vyostruje kontrast medzi hudbou počúvanou pasívne a hudbou, ktorá stimuluje k poslucháčovej aktivite. Tá sa prebúdza práve vo chvíli kedy sa do nekonečna opakovaný model premení a my zažívame nirvánu zo zážitku procesu. Takisto to však u jedincov holdujúcim trošku rýchlejším, pohyblivejším premenám v hudbe môže vyvolať krízu a „nervy.“

Pomaly ale isto sa dostávame ku kameňu. To, že obrovské zmeny pôsobili na celú spoločnosť ale aj najmä na jej prejavy je jasným dôkazom celý pohľad za minulým dvadsiatym storočím.  Do hudby sa začína pripájať jeden fenomén, akcia s dôrazom na kontext, myšlienku daného diela. Teda už nemusí ísť len o hudbu samotnú, samú o sebe, ale hudobné dielo, čiže celá performance je založená na koncepte a myšlienke. Tak zrazu kameň o kameň je hudbou, ktorá vyjasňuje nielen vzťahy prírody a nimi vyludzovaného zvuku, ale skrýva v sebe myšlienku rytmu bežného života či tepny mesta.

Nestor nekonvenčnosti a konceptu John Cage, prichádzal s myšlienkami k dielu hádam so všetkým. Od čínskych textov, húb či ku hviezdam nebolo snáď jedinej oblasti, ktorú by nepovýšil na hudobné, či umelecké artefakty.

Postupne sa už snáď začína sa cítiť línia náväznosti a zdôvodnenia dnešnej malej ale istej vetvy súčasnej hudby. Nie je divu, že aj multimédiá, prispeli nielen k rozširovaniu, ale ponúkli opäť dôvod k ich využitiu v hudbe.

Slovenská súčasná hudba nie je mŕtva

Presunutie sa na pomyslenú hranicu začiatku deväťdesiatych rokov znamená krátko si predstaviť niekoľko osobností. Milan Adamčiak (1946) je generačne starším avšak čo do súčasnosti patriacim mladým závanom konceptuálnej hudby. Formoval aj S.N.E.H (Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu). V čase jej fungovania od roku 1987 pôsobil ansámbel Veni ensemble, so zakladateľom Danielom Matejom, ako aj Večery novej hudby, prebiehajúce donedávna. V nedávnej dobe to boli aj festivaly Space, či ISCM World Music Days, festival pod záštitou ISCM (Medzinárodná spoločnosť pre súčasnú hudbu), ktorý bolo možné počuť v Košiciach, spolu s rôznymi projektmi v podchodoch, či iných netradičných priestranstvách.

Vapori del cuore, založená v roku 1993 reflektuje experimentálnu hudbu, funguje ako platforma hudobníkov pôsobiacich aj v projektoch Veni Ensemble, Forgotten Band... Frutti di Mare je skupina ľudí, zameraných na báze experimentu zvuku, slova, inštrumentov. Skladateľsky sa tu podieľa Miro Toth, ktorého jedno z diel Pašie Štefana H. bolo interpretované práve týmto zoskupením.

S menom Jula Fujaka sú spojené viaceré aktivity v tvorbe skupín tEoRia OtraSu, či NE: BO: DAJ. Martin Burlas je členom asociácie pre súčasnú operu, svoju operu Kóma, premiéroval v SND roku 2007. Súčasnú hudbu reflektovalo aj združenie SOOZVUK (Koňakovská, Groll, Lejava) či Quasars ensemble na čele s Ivanom Buffom. Peter Machajdík (Vitebsk Broken), pôsobiaci prevažne v zahraničí je iniciátorom rôznych aktivít.

Zaujímavým improvizačným projektom je súbor Musica falsa et ficta. Festivalmi, kde môžete počuť hudbu zahraničnú i slovenskú tohto rázu sú Multiplace, či Next. Priestor pre jej aktívne pozorovanie ponúka A4 Nultý priestor. Zaujímavým informačným podhubím je web Atrakt Art. Texty Sláva Krekoviča, Roba Kolářa polemizujú nad súčasnou tvorbou jej premenami a reflexiou. Momentálne aktivity študentov VŠMU spočívajú v činnosti Kompozičného laboratória.

A opäť k súčasnej hudbe na Slovensku

Z aktivít Kompozičného laboratória, ktoré má tematicky rôznorodé rozčlenený zámer svojich kompozícií (jazz&pop, elektroakustická hudba, sláčikové kvartetá) je možné vidieť širokú paletu kompozičných techník a štýlov, ktorými sa dá táto hudba esteticky uchopiť. Píšuc esteticky mám na mysli hlavne koncept diela (teda akúsi myšlienku, ktorá skladateľ dá poslucháčovi na známosť, alebo naopak zatajenie „deja“ pôsobí ako zámer), alebo môže ísť čisto o prispôsobenie skladby voči nejakému vonkajšiemu štýlu, ktorý sa však vnútorne stotožňuje, v rámci tohto „obmedzenia“ s autorom.

Miro Tóth z projektu jazz&pop:

Marián Zavarský, člen Kompozičného laboratória vidí odlišnosť a podobnosť súčasných mladých skladateľov v porovnaní s ich predchodcami zo začiatku deväťdesiatych rokov v nasledujúcom: „Myslím, že do určitej miery sme na tom veľmi podobne. Neustále sa učíme, objavujeme, snažíme sa prežiť v pomerne náročných podmienkach. Zaujímajú nás určite veľmi podobné problematiky a témy. Zásadný rozdiel napr. oproti 90. rokmi je ten, že dnes je o niečo lahšie (ale stále ťažké) získať finančnú podporu pre projekty, existuje viac nadácií, fondov a pod. Taktiež je oveľa dostupnejšia počítačová technika, ktorá je dnes kľúčovým prostriedkom na tvorbu hudby, čiže vzdelávanie na poli napr. elektro-akustickej hudby je pre nás o čosi jednoduchšie a aj preto dnes vzniká viac elektro-akustických diel a skladateľov tak orientovaných ako v minulosti.

Príkladom toho bolo konané Kompozičné laboratórium v marci minulého roku, kde na tému elektroakustickej hudby-priestorový zvuk bol výsledok u každého úplne iný. Skutočnosť, ktorá príde každému samozrejmá, v zmysle osobitosti každého človeka, tkvie v inom prístupe, a to v tom, nakoľko tu nehrá úlohu len samotný skladateľ, či interpret, ale najmä poslucháč. K porovnaniu, dve skladby:

Marián Zavarský:

Matúš Wiedermann:

Ako vznikla samotná myšlienka jeho vzniku? Opäť Marián Zavarský: „Keďže sme sa na VŠMU zhodou okolností stretli ľudia, ktorí majú záujem o veľmi podobné smery, rozhodli sme sa vziať iniciatívu do vlastných rúk a vytvorili sme platformu, ktorá ma za cieľ dovzdelať nás a akýchkoľvek záujemcov v určitých oblastiach a zároveň si overiť nadobudnuté poznatky v praxi vo forme výstupného koncertu. Tak vznikli workshopy a koncerty na tému výroby vlastných hudobných nástrojov, priestorového zvuku elektronickej hudby, sláčikového kvarteta, improvizovanej hudby, jazzového ansámblu a aktuálne teraz na tému orchestrálnej kompozície.“ (11. 6. 2014, Dvorana VŠMU)  

Poslucháč, kam kráčaš?

A práve úloha poslucháča sa začína javiť ako kľúčová, hudba sa totiž stala masovou záležitosťou, s obrovskou podporou médií, a tak je nielen možnosť výberu, ale zároveň konfrontácie sa s množstvom, kde hrá úlohu náš vkus. S tým sa však nerodíme, ale stávame a tak počas zbierania našich hudobných skúseností má naša otvorenosť voči častokrát novým a nevšedným zvukom a projektom kľúčový vplyv.

Otázkou je, či táto hudba, ktorej jadro tkvie, pre nás ešte v nevšedných a zvláštnych prostriedkoch a výsledkoch, je hodná našej poslucháčskej aktivity? Nie je len záležitosťou samotných tvorcov, interpretov a odborníkov, nachádzajúcich v nej poriadok systému či naopak jeho cielený opak? Ako odpoveď ponúkam jednoduchú indíciu k hľadaniu, ktorou je potreba po hľadaní a objavovaní aj nevšedných myšlienok prezentovaných v tejto hudbe. Inými slovami povedané sme deťmi tejto doby, a či chceme alebo nie táto hudba vypovedá o určitých jej stránkach. Či ju už vnímame ako nejaké slepé vybočenie, alebo nám príde poslucháčsky nepríťažlivá, jej prvoplánové odsúdenie, nie je myslím na mieste. Sme deťmi doby takej hudby, ktorá ju reflektuje. Poslucháčska príťažlivosť je spätne budovaná práve na hľadačstve a nájdenia zmyslu a krásy aj v tejto sfére.

Či táto hudba bude mať v budúcnosti miesto, a do akej miery sa vpíše do povedomia, nie je vďačnou témou, pri uvažovaní nad jej zmyslom. Totiž vzhľadom k tomu, že poslucháči tejto hudby sú skôr malou komunitou než stálym a istým obecenstvom, zmysel by mal byť tvorený práve z vnútorných pohnútok autorov, ktorí automaticky zmysel tejto hudbe dávajú. Vonkajšie činitele, ako sú vysoká poslucháčska aktivita štýlov diametrálne odlišných by nás totiž mohla zmiasť. Ale čo vieme o hudbe o tristo rokov? Netvorí táto malá línia autorov práve podklad k hudbe budúcnosti?

Je faktom, že hudba minulosti má v dnešnej dobe veľkú popularitu, zásluhou navracania sa ku koreňom a nájdenia krásy. Historická perspektíva, však nebola vždy automatickou záležitosťou. Jednalo sa o hudbu príležitostnú, (určenú k tancovačkám, plesom, dedinským zábavám), alebo akademickú, či hudbu pre ľud, kde sa ale jednalo o vtedajší a súčasne aktuálny hudobný dopyt.

Naše uši tak v dnešnej dobe netrpia nedostatkom možností k novým zvukovým skúsenostiam. Naopak tých ciest je toľko, že vnútri samotných štýlov je toľko rozmanitostí, a tak sa poslucháč stáva ústrednou osobou pre novú hudbu a jej reflexiu.

Na záver už len snáď slová Lukáša Borzíka skrz otázku: V čom vidíš, že mladí skladatelia nachádzajú vnútornú inšpiráciu? Tvorí ju snaha po odlišnosti, alebo sú verní svojej vnútornej inšpirácii? „Ako kto. Je to zaiste rozmanité. Odlišnosť vyviera z autenticity vnútornej inšpirácie.  Všetko je dovolené, ale nie všetko osoží.“

Komentáře

vychází za podpory

Ministerstvo kultury ČR

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.