Už dávno súhlasím, že hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta. Sedím a počúvam. Sedím a prehráva sa mi množstvo Asociácií, alebo úplne nič. Je krásne, že znie, a ona Abstrakce je vo mne prítomná skrz zanechaný tlkot času, ktorý stačil ubehnúť ako splašený kôň s rozdielom, že v hudbe je prítomná Akási nečasovosť. Ba dokonca by sa dalo tvrdiť plasticita Hawkingových orechových škrupiniek prinášajúcich vesmír v jednom mihnutí oka nezávislom na našom ponímaní času.