A ako Abstrakce

A ako Abstrakce

Už dávno súhlasím, že hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta. Sedím a počúvam. Sedím a prehráva sa mi množstvo Asociácií, alebo úplne nič. Je krásne, že znie, a ona Abstrakce je vo mne prítomná skrz zanechaný tlkot času, ktorý stačil ubehnúť ako splašený kôň s rozdielom, že v hudbe je prítomná Akási nečasovosť. Ba dokonca by sa dalo tvrdiť plasticita Hawkingových orechových škrupiniek prinášajúcich vesmír v jednom mihnutí oka nezávislom na našom ponímaní času.

...práve som si sadla. A počúvam. Program dýchajúci na mňa niečím novým. Zámer na skladbu číslo jedna. Zamrazilo ma. Schönberg – Komorní symfonie č. 1 op. 9, oná príslovečná zatuchlina starých nôt ma omráčila, ale nie nadlho, predsa musí sa vychádzať z určitej delty, vzniku, histórie. To je v poriadku, nebude nasledovať Franz Schubert – ako jeho krajan – a tak aj bolo.

Komorní symfonie č. 1 op. 9 vznikajúca v roku 1907 je na hrane Schönbergovho budúceho a minulého hudobného jazyka. Interpretácia diela vyžadujúceho zomknutosť a nie zbytočnú prodlevu v jednotlivých myšlienkach v ich naväzovaní si vyžaduje hybnosť a ľahkosť gesta. Z hľadiska diváčky som to považovala sprvu za trochu ťažkopádnu interpretáciu, práve z toho zreteľa. Avšak kým sa ďalej a ďalej odvíjalo klbko súvislostí a prinášalo radu Asociácií (Verklärte Nacht – Zjasnená noc, či Wagnera), bola interpretácia hybnejšou a došla do konca plynulosti prirodzenej temporality vyvolávajúcej pocit bezpečného domova.

Trevor Grahl svoje dielo From curious Lands and Places skomponoval nedávno, roku 2014 na objednávku medzinárodnej akadémie Ensemble Modern. Avšak čo je zaujímavejšie ako táto informácia, to sú slová zachytené v programe, opisujúce dielo, ktoré vyzýva na cestu. Potkávame a míjime nové, jiné světy, různé hudby a kultury, ale navždy jsme připoutáni k nicotnému domovu. Kolorit diela bol podtrhnutý akoby mikročasticami, ktoré celú kompaktnosť spájali skrz more Asociácií, Abstrakcií a námetov, počujúcich časť sveta húpajúcu sa v rytme dychovky, práve oslavujúcu Straussovho Zarathustru, alebo ticho oscilujúcu na pomedzí ticha a šepotu nástrojov. Jednotlivé mikro- diely vnútri skladby občas narúšali dozvuk ešte poslednej myšlienky či úsekov a tým, že nastupoval diametrálne odlišný kontext časti, uberalo to dielu na jeho rezonancii. Avšak pre mňa mu neubralo na vtipe a na dôvtipe, akou je toto dielo napísané, a dirigent ako aj orchester majú potenciál zvládnuť ho nielen výborne, ako som ho počula ja, ale bravúrne.

/prestávka/

... je tá socha pred foyer mi podobná?

/po prestávke/

Opäť sedím. Čo sa mi teraz ex post dobre píše. Nevediac, čo bude nasledovať. Verborgene Formen Wolfganga Rihma, vznikajúce 1995–1997, dobre posadili i mňa, neposednú poslucháčku. Formen sú napísané poslucháčsky veľmi prekvapujúco. Od úsekov hrmotne spájajúcich celý ansámbel k úsekom hľadania, občasného zvuku klavíra a ticha. Akoby na rozhraní skrytosti a ukázania vlastnej tvár, zahrávajúcej sa v úškľabku nad svojimi maskami. Orchester nielenže zvládol burácajúce úseky, ale aj nástrojové hľadania začiatku hry – predznamenávajúcej koniec do odkrytia kariet až po ukončenie skrývania sa do nory svojich skrýš – vyzneli presvedčivo. Obzvlášť sa mi páčil výkon hráčov na  bicie nástroje.

A in medias res do zdárneho konca nemohlo byť lepšie načasované než skladbou Aloisa Piňosa Koncert pro komorní orchestr a magnetofónový pás (1964). Treba ešte dodať, že vo foyer bola okrem koncertu výstava mimoriadnej partitúry Dalibora Chatrného/Aloisa Piňosa: Statická hudba. Avšak pár poznámok ku Piňosovej hudbe. Prekvapila ma jej životaschopnosť, pregnantná repetitívnosť, z ktorej pučal život, a v neposlednom rade s výborne podtrhnutou Abstrakciou vzťahov, ktoré fungujú či už na základe výborne zvládnutej remeselnej stránky diela, interpretácie, alebo využití času, ku ktorému abstraktnosť, čoby technika/pojem, neodmysliteľne patrí.

... tak snáď sa na hranice nevztiahne embargo, ale budú sa posúvať ďalej... Čo je však neisté, je prognóza, či počúvanie ušami sa bude raz dať úplne opísať ústami.

Brno Contemporary Orchestra (dirigent Pavel Šnajdr) – Abstrakce (Koncert pro umění), Brno – Besední dům, 21. 10. 15

Komentáře

vychází za podpory

Ministerstvo kultury ČR

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.