Záchvev struny podnecuje jej život. Ocitnutie sa v sále v záplave hudby Koncertu pro struny, Brno Contemporary Orchestra v Besednom dome 16. októbra, sa nadalo ubrániť obklopujúcemu zvuku strún. Dramatickou niťou dramaturgického riešenia Koncertu pre struny, sa pre mňa otvorilo niekoľko koncepčných brán. Andriessenov Orfeus, Schnittkeho Concero grosso č. 3 v znamení Bacha, avšak skryto a s príslušným napätím zvukovej a hybnej štruktúry, Ištvanovo Canto I a Malá koncertantní symfonie Franka Martina dodávali celému konceptu nesmiernu dynamiku a striedanie skladieb pre jeden inštrument s dielami pre celý orchester nemalo len prvoplánový pôdorys, ale znamenalo splynutie zvuku strún, v spektre i jednotlivo, v jeden hudobný étos.
Předehra k Orfeovi Louisa Andriessena, interpretovaná sólovým čembalom mala podmanivú interpretáciu. Myšlienka v zmysle inštrumentálnych vsuviek do pomysleného bájneho spevu Orfeovho, bolo sugestívnym poňatím. Barbora Maria Willi vystihla charakter, pre mňa dramatického razenia. Dvojfázovosť monológu a dialógu, koncentrácia rozpoltenosti a celistvosti, klasiky s hudbou novou. Andriessenova jedna z najznámejších skladieb de Staat (1972 – 6) je formálne stvárnená epizódami, v ktorých štyri ženské speváčky spievajú Platóna v originálnej gréčtine. Návrat do doby tragiky i v kompozícii Předehra k Orfeovi (1982) nie je ojedinelý, a možno konfrontuje bipolaritu moderného človeka, skrz bipolaritu gréckej drámy, kde človek nosí v sebe nielen svoje jadro, ale iným je na javisku, iným v jednaní a živote. Rozdvojenosť ako princíp začína byť drámou kodifikovaný, nie považovaný za slepú koľaj. Čo však podnecuje Andriessena označovaného ako európskeho minimalistu ku politizujúcim odkazom?
Schnittkeho Concerto grosso č. 3 je ukážkou prístupu, kde sa snúbi vtip, groteska s umiernenou klasikou. Táto vonkajšia charakteristika, ktorá vonkoncom neobsahuje hĺbku zážitku z Schnittkeho hudby je len opisom motívov, ktoré sa sčasti podieľajú na monumentalite Concerta grossa č. 3. V jeho forme kde sú aj zahrnuté iniciály B A C H vystupujúce do popredia za citácií nestorov klasickej hudby (Beethoven, Haydn...) v zvukovom valci, kde je počuteľná ako klasická linka, tak aj sarkastická zložka atonálneho charakteru i paralelných polytonálnych pásem. Sólistky Lenka Koplová a Kristina Hrubá Czajkowská boli vynikajúcim „duom“ v znamení nastolenia a výmeny jednotlivých motívov, stmeľovali a dynamicky vyvíjali atmosféru skladby. Až na niekoľko zaváhaní, ktoré si vyžiadalo malú daň, v podobe nástupov, alebo nesúhry, bolo celé dielo excelentné. Vyššie spomenutá prímes grotesky, narážok, ale aj hĺbky sa dynamicky prevtelila do podoby bájneho letiaceho gréckeho Ikara.
Canto I Miloslava Ištvána v podaní Stanislava Vaceka, bolo časovým pozastavením sa, sólovou skladbou pre violu, interpretovanej za osvetlenia smerujúceho do rohu sály. Svetelný bod umocňoval sugestívnosť diela.
Posledná Malá koncertantní symfonie Franka Martina prekvapila vervou a zvukovou mohutnosťou. Takisto pozitívne sa dajú hodnotiť výkony klaviristu (Stanislav Slavíček), čembalistky (Barbara Maria Willi) a harfistky (Pavla Kopecká), ktorí zohrávali v rámci diela sólové pasáže, či momenty, pri ktorých bola koncepcia diela určená práve vynášaniu ich melodického pásma. V komplexe celá symfónia pôsobila nenútene z hľadiska ľahkosti, akou bola prevedená, no zároveň interpretačne veľmi silne, kedy v dynamických pasážach orchester dokázal využiť potenciál skladby a jej celé prevedenie bolo zážitkom.
Na záver už len snáď konštatovanie, že Koncert pro struny, bol krásnou ukážkou prístupu, mostom medzi nám tak trochu známou klasikou s prímesou nových výrazov, bol dialógom medzi človekom starým a novým, bol dialógom, ktorý viedli sokratovskí žiaci, a to vyústilo do jedného zo Sokratovských konštatovaní: „Nejvyšším úkolem není teoretické poznání, nýbrž praktické umění žít.“
Brno Contemporary Orchestra - Koncert pro struny, Brno - Besední dům, 16. 10. 14
