Re: Broken Music & Nihilist Spasm Band
/Brno 31. 10. 2014, 19:00, Besední dům/
Sála sa začína naplňovať, priestor je obsadený ľuďmi, ktorí sa čochvíľa stanú médiom pre posluch zvuku šíriaceho sa plnosťou decibelov okliešťujúcich miesto v jeden celok. Akoby laboratória do ktorého majú vstup len vyvolení. Ostatní protagonisti stojaci mimo neho – mimo sálu - netušia, čo sa v ňom deje, počujú len vibrácie a odrazy vychádzajúce zvnútra.
/19.05/
Pódium „ besedňáku“ je obklopené reproduktormi, počítačmi, platňami a najmä gramofónmi. Fenomén rozpadu, rozkladu, dekonštrukcie, destabilizácie a vzniku novej „nepříjemnej“ hudby. Prečo negatívny prívlastok? Na jej vzniku sa totiž podieľa prvok, kde táto hudba nie je konštituovaná zo základov harmonických, melodických či rytmických jednotiek, vstupuje na pomedzie priestoru a jej zvuk je príznačný práve z opačnej strany. Je akýmsi východiskom v hudbe, ktorá je tá vedľajšia, nepoužiteľná, odstrihnutá, či stopkou odstavená mimo koľaj tej seriózne tváriacej sa hudby.
K zvuku. Ťažko totiž napísať k hudbe, Broken Music je konceptom kde Milan Knížák vytvoril za spomaleného a zrýchleného prehrávania gramofónových dosiek novú formu predošlého a deštruovaného zvuku/skladby. Re: Broken Music je skladba interpretovaná spolu s Opening Performance Orchestra v roku 2009. Na koncerte však bola prevedená verzia z roku 2013, ako výsledok spolupráce s Phaerentz.
Re: Broken Music teda akosi uzatvára líniu vynesenia prvku nestability medzi médium staré a nové. Re: Broken Music utvára novú hranicu medzi počúvateľným - vkus a počutým – čas. Re/Broken Music.
/asi 19.30/
...opúšťam sálu , nie z nejakého protestného hľadiska, avšak vzhľadom na citlivosť môjho sluchu, vyložene akútneho. Posledné čriepky zážitku z masy zvuku, veľkolepo vibrujúceho ešte dole vo foyer sú nasledujúce: koncept rozkladu, či premeny stavu médií a ich funkcií je myšlienkou, ktorá má svoje východisko opodstatnené. Dokladá to aj spôsob, že koncepčne a sugesciou bolo Re: Broken Music vystupňované do škály, v reále tak ako hlasitosť v sále. Z hľadiska venovaného nepříjemnému poslechu je to záležitosťou nielen nezvláštnou, ale prirodzenou, súdiac totiž podľa konvencií tieto zvuky na okraji, na balanse, mali svoje zasadenie do historického kontextu, kedy ich koncept prinášal prepojenia s aktuálnou scénou, jej požiadavkami a dopĺňal obraz doby. Nie je teda odrazom konvencie, ale zubom času fakt vytvorenia stereotypu a otázky: čo tvorí súčasnú hudbu, aký koncept je jej ešte hodný a či jej súčasťou už nie je aj nesúčasne súčasná história, ktorú reinterpretujeme.
/20.15/
Spasm band ako kapely hrajúce na podomácky vytvorené nástroje. Nihilist Spasm Band, kanadská skupina postarších pánov a jednej japonskej dámy vytvárajúca hudbu – nehudbu, v rámci možnosti – nemožnosti zvládnutia hudobných nástrojov. Majú totiž povolania rôzne, len nie hudobnícke. Detailne z muzikantského hľadiska sa schyľuje ku katastrofe, nie však pre skupinu z kanadského London, ktorí svoj „handicap“ prevtelili do podoby znalosti neznalosti. Nihilist Spasm Band je tak živou ukážkou spojenia nihilistického politického hnutia a tejto kapely pridruženej k nemu, začínajúcej v roku 1965. Zjavne neorganizovaná „hudba“ má svoju chronologickú organizáciu. Okrem politického zástoja, najrozhodujúcejší podnet k hraniu mali „nihilisti“ v roku 1965, keď ku filmu No Movie mali natočiť soundtrack. A tak stále neuměle, stále zvesela, stále nahlas, bolo na svete.
/20.20 - 21.15/
Pódium ovládol predčítavaný text člena skupiny a spustilo sa hranie. ...zvuky môžu byť rôzne, sú tie ktoré vás pohltia, alebo odradia. Tento koncert pre mňa znamenal spojenie obidvoch z nich.
Expozice nové hudby, Brno, 29. 10. – 2. 11. 14foto: Facebook ENHRajhrad & Fluxus Meets Scratch
/Rajhrad 1. 11. 2014, 14:00/
Čas a jeho premeny sú poznateľné, keď sa ocitáme na miestach, kde sa odzrkadlil v podobe nie stihnutej rekonštrukcie, či opätovnej vymaľovanosti stien. Čas a jeho pozastavenie dokazujú miesta a artefakty, kam sa nedostala ľudská vlastnosť obnovovať, rekonštruovať aj za cenu, že z historických budov sa stanú polystyrénové lentilky a zostane po nich len tak farebný skelet.
Prechádzanie sa po chodbe rajhradského benediktínskeho kláštora.... Pohľad na cely, ktoré pamätajú čas, keď v nich ešte prebývali mnísi, chodby pamätajúce čas iných režimov a dôb a najmä sála, ktorá tentokrát bola dejiskom koncertu inokedy dejiskom úplne iných udalostí. Janáčkov klavír, ktorý v minulosťou opradenej sále v nezrekonštruovanej časti kláštora pôsobil uzimene a krehko odolával akýmkoľvek myšlienkam na podcenenie jeho zvukových možností. Zvláštny pocit, pri uvedomení si kľúčových okamihov tohto nástroja a jeho majstra, zvláštny pocit na mieste kde sa zastavil čas.
V Rajhrade však okrem časovej nostalgie bola inšpiratívnou výstava Grahamových grafických partitúr, ktoré bolo možné vidieť už dlhšiu dobu v rámci novej výstavy rajhradského kláštora. Pootočiac však časovú následnosť v sobotu v rámci expozície výstave predchádzal koncert Petra Grahama a Pavla Zlámala. Zlámalov podmanivý zvuk upokojujúci a vťahujúci do individuálnych poslucháčových svetov ukazoval akoby cestu po tmavej ceste lesa, kde sa má človek orientovať len za prítomnosti tónov, ktoré zosobňujúce svetelné body ukazujú cestu. Médium Janáčkovho klavíra a za nim sediaci Peter Graham v spoločnej interpretácii v jednej z jeho Záhrady Orfeovej, vytvárali spoločenstvo spútaných múzou hudby. Janáčkova klavírna zvukomaľba svojich časov a o niekoľko desaťročí neskôr Grahamova hudba časov prítomných i budúcich. Most medzi minulosťou a dneškom nemohol byť výstižnejší a pôsobivejší.
>>> Pohled Adama Smazy
