Jazz & World, Brno, 14. 10. 14foto: Facebook.com/Filharmonie BrnoHomo ludens, človek hrajúci sa, tvorivý, invenčný v nápadoch ako i v činnostiach samotných. Snáď jedna z definícií charakterizujúca daný pojem. Hra sa dá sledovať v rôznych významoch, od prirodzených hier batoliat po hry plné intríg a vypočítavej logistiky. Avšak pojem hry samotnej je v našom kontexte aj termínom: hra ako interpretácia.
Interpretačný výkon – „hra“ v sebe tak nesie spojenia prvkov hravosti, naivnosti, nevinnosti, ale aj remeselnej zručnosti, či abstrakcie výšky umeleckého výkonu. Hravosť - princíp vidím ako jeden z kľúčových v jazzovej interpretácii, pretože si myslím, že jazz zaujíma práve svojou bezprostrednosťou, invenčnosťou, progresiou i baladickosťou zároveň. Ďalší dôvod vidím v jeho štruktúre, myslím tzv. jazzové kompozície, ktoré poskytujú ako mieru vysokej organizovanosti, tak aj ponechanie náhodnosti v daný improvizačný moment.
Dôvodom utvrdenia si vlastných postojov ohľadom jazzu je niekoľko. Tak ako jeho tváre sú rôzne, tak odlišné môžu byť osobné postoje. Avšak argumenty prinášajú aj ďalší rozmer a totiž polemiku, do akej miery by mala jazzová interpretácia participovať medzi pólami progresie, bravúry, naivity a na druhej strane improvizácie. Nedá mi totiž nespojiť si do súvisu jazz najmä s improvizáciou.
Ďalší koncert zo série Jazz & World 14. októbra v Besednom dome bol veľmi výživný. A to v obidvoch významoch, ako tých jasných, potvrdzujúcich, tak najmä v tých skrytých.
Vyústenie úvahy, čo pre mňa vlastne jazz znamená je totiž asi najkľúčovejšou kompetenciou. Niektorá hudba okolo vás prejde a vy ani nerozpoznáte jej kontúry, ak ich treba vôbec hľadať, ale čo tento koncert vo mne spôsobil je polemika, či odznené „jazzové“ prevedenia sú nimi, alebo nie.
Klišé sú rôzne, jednými z vyhnutia vhodných sú tie dramaturgické, v zmysle spojenia klasiky a jazzu, parafrázujúc programový leták. Konkrétna interakcia klasiky a jazzu na javisku bola symbiózou osobností klasickej hudby Jiřího Bártu (violončelo), Karla Košárka (klavír) Petra Pomkla (flauta) a dvojice jazzových interpretov Martina Nováka (bicie nástroje) a Petra Dvorského (kontrabas).
Jazz & World, Brno, 14. 10. 14foto: Facebook.com/Filharmonie BrnoV prvej skladbe Milana Svobodu Tři miniatury pre violončelo a klavír, sa ukázalo spojenie týchto dvoch interpretov klasickej hudby ambivalentné. Kompozície Nikolaja Kapustina Nearly waltz op. 98, Elegy op. 96 a Burlesque op. 97 sú dielami tohto ukrajinsko-ruského skladateľa. Ich prevedenie bolo rozpačité z dôvodov violončelistovho frázovania, ktoré nemalo jasné kontúry a pôsobilo nesúvislo. Inou situáciou bola Elegy, kde sa jej snový charakter snúbil s clivou a jasnou výrazovosťou violončela. Burlesque v znamení progresívne napísaného violončelového partu, a následnými klavírnymi vsuvkami potvrdilo zdanie ambivalencie. Tá spočívala do istej miery v opozícii voči výrazu a charakteru, mám na mysli miestami nesúvislé frázovanie, vytvorený stereotyp, a na druhej strane zas výrazne a dobre zvládnutej súhry. Samozrejme sa tu otvára diskusia do akej miery je vhodné podrobiť kritickému pohľadu niečo tak krehké ako je jazzová interpretácia, môj argument spočíva v subjektívnosti poslucháčovho vkusu a miery do akej dokáže prijať niečo ako vierohodnú fúziu. Spojenie violončela a klavíra tohto koncertu, tak nieslo pre mňa dvojsečný obraz.
Prenesenie sa do iného prostredia v znamení Sabre Dance Boogie Arama Chačaturjana a Louisa F. Busha, čiže slávnemu šabľovému tancu z Chačaturjanovho baletu Gajané, sa dostalo možností rôznorodých prevedení v širokých sférach od filmov až po šport končiac. Rytmický a impulzívny úvod tejto skladby, ktorý sa burleskne ozýval v parte klavíra, tentokrát za spoluúčasti kontrabasu a bicích, bol spočiatku rozpačitý avšak postupne naberal na istote a naliehavosti.
Ďalším sólistom večera zo sféry klasickej hudby bol flautista, ktorý v skladbe Suita č. 2 pre flautu a jazzové klavírne trio Claude Bollinga, v prvej časti Espiègle, ukázal vyrovnaný výkon. Skladba mala priezračný až klasicistický charakter, flautista v melodických častiach bol prierazný a technicky istý, absentoval možno širší zvuk, ktorým by sa žiadala väčšia dynamická gradácia. Parafráza Raymonda Guiota, francúzskeho flautistu a učiteľa, piesne The Man I Love, sa vyznačovala ľahkosťou, ansámbel bol zohraný a flautista známu melódiu uviedol s príslušnou dikciou. Prvú časť koncertu ukončila Bollingova Suita č. 1 pre flautu a jazzové klavírne trio a to časťou 7. Véloce. V tejto časti azda najsilnejšej pre mňa z hľadiska flautového prevedenia bol jej sýty a plnohodnotný zvuk, kým v predchádzajúcich častiach bol v jednej rovine. Na koniec to najlepšie nabralo na váhe.
Koncert uzatvorila Suita pre violončelo a jazzové klavírne trio Claude Bollinga. S hudbou Bollinga, renomovaného francúzskeho jazzového klaviristu a skladateľa, sa zoznámil klavirista večera na univerzite v Dallase, ako uvádza v programe ohľadom tohto diela pre violončelo a trio: „...Bylo to pro mne jako zjevení – hudba nesmírně efektní, nápaditá, napsaná s velkou invencí a neuvěřitelným citem pro spojení a prolínaní různych idiómů jazzu a klasické hudby.“
Interpretácia bola miestami poznačená nesynchronizáciou, či „zásahmi“ klasickej hudby, v podobe rytmického cítenia, ktoré bolo občas suplované protiváhou v podobe nesúhry. Celá suita je však sviežim dielam a aj napriek výhradám pôsobila na divákov úspešne a určite bolo dobrým krokom zaradiť ju na koniec koncertu. Práve toto posledné dielo zobrazujúce akoby dva svety splývajúce v jednu konverzáciu odzrkadľovalo príval novej energie do žíl.
Jazz & World, Brno, 14. 10. 14foto: Facebook.com/Filharmonie BrnoZáverom by som chcela podotknúť, že sa vo mne celkovo vytvorilo vákuum myšlienok zaostrených na nasledovné: je jazz jazzom pokiaľ je celý odohraný z nôt a nie je mu daný priestor pre improvizáciu? Je jazz jazzom keď sa snúbi klasická hudobná zručnosť skrz snahu vžiť sa do životaschopného, živelného jazzu? Je jazz jazzom pokiaľ mu chýbajú základné prvky jeho charakteru? Ohliadnuc sa tak za koncertom Jazz &World, mám pocit, že skutočný jazz ostal iba v názve.
Snáď len malé postlúdium, koľko ľudí toľko chutí sa nemusí odzrkadľovať len v gurmánskej sfére, ale najmä čo sa týka vkusu nehovoriac. Je to teda akási hra medzi poslúchaním a zaužívaným stereotypom jednej doby a jedného jedinca. Homo ludens sa ako fáza ľudského vývoja neuvádza, stojí ako všeobecná kategória pre všetky typy človeka, či toho pravekého, alebo súčasného. Hry o jazz sú pútavé do tej miery, do akej je poslucháč schopný si utvrdiť to čo počuje s tým, čo pod tou škatuľkou cíti.
„Jazz neznamená povedať jednu vec, jazz znamená spôsob v ktorom je uvedený.“ Paul Whiteman
Jazz & World 2014: Jiří Bárta – violončelo, Karel Košárek – klavír, Petr Dvorský – kontrabas, Martin Novák – bicie a Petr Pomkla– flauta, Brno – Besední dům, 14. 10. 14
